Program cezhraničnej spolupráce Maďarská republika-Slovenská republika 2007-2013 Európska únia - Európsky fond regionálneho rozvoja Budujeme partnerstvá

Spoločne za obnovu chránených historických
parkov v Palárikove a v Diósjenő

Palárikovo

Palárikovo

Obec Palárikovo, kde sa nachádza kaštieľ s historickým parkom vznikala v priebehu 14. storočia popri ceste vedúcej pozdĺž obchodnej cesty spájajúcej Budín, Trnavu a ďalšie obchodné centrá (VIA MAGNA). Obec leží v Podunajskej nížine, 10 km severozápadne od okresného mesta Nové Zámky. Názov obce do roku 1948 bol Slovenský Meder, predtým Tótmegyer. Historický vývoj obce, kaštieľa a parku je spätý s pôsobením šľachtických rodov Kaunitz a Károlyi.

Po spustnutí obce v 16. storočí v dôsledku tureckých vojen a epidémií bolo dnešné Palárikovo kolonizované obyvateľstvom z kaunitzského moravského panstva. Kaunitzovci si tu v roku 1701 vybudovali panské sídlo Šuriansko-Megyerského domínia, ktorého stavbu viedol Domenico Martinelli. Kaštieľ bol údajne 47 siah dlhý a 7 siah široký a patrili k nemu aj hospodárske budovy a pravdepodobne aj park vo „francúzskom štýle“. Rozsah tohto kaštieľa a parku nie je možné presne identifikovať. Medzi rokmi 1705 – 1722 toto sídlo vyplienili Kuruci. Následné demolovanie stavieb v okolí pre potreby dobíjania Nových Zámkov, pravdepodobne prispelo aj k spustošeniu celého sídla domínia. Údajne po ukončení vojenských udalostí zostala z objektov panstva iba suť, ktorá bola odvezená do Nových Zámkov na dvor ostrihomského arcibiskupa. Z odpisu kúpnej zmluvy zo 17.4.1734 sa dozvedáme, že ruiny panstva sa už od roku 1725 snažil kúpiť gróf Alexander Károlyi, ktorý ešte ako kurucký generál prispel k spustošeniu kaunitzkého panstva. Z kaunitzkého majetku zostal po spustošení len chov Lipicánskych koní, ktorý Károlyiovci zveľaďovali až do roku 1945.  Novú budovu kaštieľa dal postaviť pravdepodobne gróf Alexander Károlyi a v stavbe pokračoval jeho syn František. List  grófa Antona Grassalkovicha zo dňa 31. augusta 1765 uvádza ako autora návrhu Franza Antona Hillebrandta. Rozsah tejto budovy a parku je zachytený v neskoršom inventári vdovy Károlyi, ktorá z pragmatických dôvodov zmenila park na úžitkovú záhradu.

V tom čase viedla ešte dôležitá cesta spájajúca Viedeň a Nové Zámky južne od vtedajšieho areálu kaštieľa, na mieste stredovekej cesty VIA MAGNA. Stavbou farského kostola po roku 1745 došlo k odkloneniu starej cesty viac na juh. Vybudovaním novej cesty okolo polovice 18. storočia spájajúcej Bratislavu a Nové Zámky sa význam starej cesty začal strácať. Vybudovanie spojnice novej cesty a obce podmienilo aj urbanistickú kompozíciu slávnostného nástupu do budovy kaštieľa v jeho kompozičnej osi. Postupným odkupovaním pozemkov a rozširovaním parku došlo k prerušeniu starej cesty, ktorá sa vo východnej časti používala ako poľná cesta ešte aj po polovici 20. st.

Najvýraznejšie úpravy kaštieľa a parku sa uskutočnili až po polovici 19. storočia. V tom čase už angažovali Károlyiovci vo svojich službách pri stavbe ich paláca v Pešti architektov M. Pollacka a H. Kocha. V Kochovom viedenskom ateliéry vtedy pracoval aj mladý architekt M. Ybl. Od roku 1845 pracoval M. Ybl spoločne s H. Kochom na prestavbe budov na panstve Károlyiovcov vo Fóte. Invencia a realizačné schopnosti tohto mladého architekta Károlyiovcom natoľko  imponovala, že ho po Kochovej smrti angažovali takmer na všetky ich stavebné aktivity.

Prestavba kaštieľa v Palárikove býva datovaná rokom 1866. Práce mal viesť H. Koch, ale  pre jeho zhoršujúci sa zdravotný stav sa jej už nemohol venovať. Pravdepodobné je, že H. Koch stihol spracovať architektonický návrh úpravy budovy kaštieľa, stajní s triumfálnym oblúkom a ostatného areálu, ale realizácia zostala už na M. Yblovi. Preto je pravdepodobné, že tak ako v prípadoch parkov kaštieľov vo Fóte a v Stupave Mikuláš Ybl vytvoril návrh a stanovil architektonickú koncepciu. Dokladom o budovaní na panstve v Palárikove aj po roku 1866 je unikátna drevená 22 metrová vodárenská veža z roku 1869, ktorá je pravdepodobne jediným doposiaľ existujúcim príkladom celodrevenej vodárenskej veže na Európskom kontinente.

Prírodno-krajinárska koncepcia parku vyzdvihuje dominantnosť budovy kaštieľa. Jeho severné predpolie otvárajúce sa k nástupnej osi čestným nádvorím je ohraničené elipsovitou príjazdovou komunikáciou. Táto kompozícia umožnila vytvoriť dojem dramatického nástupu k panskému sídlu, ktorý sa umocňuje priehľadmi cez komponované hmoty stromov a krovín. Ešte v 80-tych rokoch 20. st. sa v tejto kompozícii objavovali hmoty vzrastlých skupín gaštanov, ktoré sú dnes minulosťou. Južne od kaštieľa sa otvára komponovaný priehľad hlavnej časti parku, ktorý podľa pamätníkov uzatváral až horizont. Tvorí ho sústava krajinársky komponovaných lúk, ktorých proporcie sa so vzdialenosťou od budovy zmenšujú, tak aby bola ilúzia bezhraničnosti čo najviac umocnená. Túto základnú myšlienku dopĺňajú ďalšie priestory voľne koncipovaných lúk s lokálnymi dominantami a skupinami stromov. K oživujúcim prvkom patrilo aj jazierko s ostrovom a systém odvodňovacích kanálov v juhozápadnej časti parku, ktorý býval sa v jarnom období naplnený vodou a vytváral komponovanú atmosféru lesa popretkávaného vodnými kanálmi. Takmer v centre, západne od hlavného priehľadu sa nachádza štvorradová gaštanová aleja uprostred s dláždenou cestou. Tento prvok romantickej reminiscencie dnes ústi do prázdneho priestranstva jednej z lúk. V hlavnom priehľade sa do súčasnosti uplatňuje ešte niekoľko z pôvodných kompozičných dominánt, ktorým dominuje vertikála topoľa upozorňujúca na os priehľadu a mohutný platan. Z dominánt stromov sa zachovali cudzokrajné druhy Acer, Celtis, Gingko, Gymnokladus, Platanus a pod. Kostru porastov tvoria domáce druhy Acer, Fraxinus, Tilia. Pôvodný mobiliár sa nezachoval, podobne ako altánok na centrálnej lúke. Zaujímavosťou parku bola ľadovňa, ktorá je v štádiu zániku. Parter v predpolí kaštieľa bol upravený pravidelnou dispozíciou s hlavnou osou vychádzajúcou z objektu kaštieľa. V strede pravidelnej výsadby z buxusu je fontána, parter dopĺňali kvetinové záhony a tvarované porasty. Súčasné porasty buxusu a tisov pokračovali do plochy lúky bohatou výsadbou, ktorá sa nezachovala. Jednoduchšia výsadba bola zo severnej strany kaštieľa, kde sa zachovalo len torzo kamennej fontány. Cestná sieť je zachovaná v časti okolia kaštieľa, v prírode blízkej časti parku postupne zaniká okrem využívaných trás. Rovnako zanikajú plochy lúk na úkor spontánnych porastov drevín. V hustých porastoch možno ešte identifikovať pôvodné solitéry Aesculus, Catalpa, Quercus, Platanus, Tilia a pod.

V súčasnosti vlastník parku Lesy SR š. p. OZ Palárikovo plánuje celkovú rekonštrukciu parku s cieľom sprístupnenia verejnosti pre oddych, šport a osvetu v oblasti ochrany prírody a prezentácie jedinečnej histórie.

Zoltán Balko, autorizovaný krajinný architekt
Tribečská 1, 949 01 Nitra
e-mail : zolobalko@satronet.sk

Mapa parku s kaštieľom – situácia z prelomu 19. a 20. storočia
Mapa parku v Palárikove

Historické fotografie parku a kaštieľa z obdobia 1900 – 1920

© 2012 Copyright by HU-SK Park. Všetky práva vyhradené | Webdesign Prime Media s.r.o.