Program cezhraničnej spolupráce Maďarská republika-Slovenská republika 2007-2013 Európska únia - Európsky fond regionálneho rozvoja Budujeme partnerstvá

Spoločne za obnovu chránených historických
parkov v Palárikove a v Diósjenő

Diósjenő

Diósjenő

Gábor Alföldy: Zámocký park v Diósjenő

Diósjenő sa nachádza na severovýchode dnešného Maďarska, v blízkosti slovenských hraníc, v okrese Rétság Nógrádskéj župy, v malom povodí Nógradu. Kaštieľ a jeho park sa rozprestiera na svahu, na juhozápade od srdca obce, v spodnej časti horských lesov Börzsöny, na hranici poľnohospodárskej a lesnej pôdy. Park za kaštieľom splýva s okolitým lesom, a odtiaľ uskutočnené prechádzky a cesty autom nás zavedú do ďalekých miest Börzsönyu. Kedysi sa z parku a z kašieľa otvoril výhľad na celú Nógradsku panvu, v pozadí so zrúcaninou Nógradského hradu s vrchom Naszály, pri južnom vrchu nachádzajúci sa Alsópetény, a bolo vidieť tiež katolícky kostol v Diósjenő, ako vystupujúci prvok krajiny. Keď dnes niekto navštívi Diósjenő, zbytočne by hľadal „park“ v okolí niekdajšieho Svábskeho kaštieľa. Len malá časť niekdajšieho parku patrí k budove slúžiacej ako psychiatrická liečebňa, za oplotením je už hustý les, v ktorom sa objavia nanajvýš už iba staré a suché duby. Asi sme si ani nepomysleli na to, že park v Diósjenő je vzácnym historickým príbehom Maďarského záhradkárskeho umenia a bol jedinečným výtvorom.

Stavitelia

V poslednom desaťročí 19. storočia si lesný pozemok v Diósjenő viackrát zmenil svojho vlastníka, až kým v roku 1906 bankár Sándor Sváb z Gavojdie a jeho manželka, barónka z Csete, Irén Herczog spoločne, rovnakým dielom odkúpili 6745 akrový pozemok. Jednou možnou príčinou kúpy tohto pozemku bola pravdepodebne, aby vybudovali poľovnícky kaštieľ v ľahko dostupnej vzdialenosti železnicou alebo vozmi z Budapešti, aby tak mohli holdovať svojej poľovníckej vášni. Poľovníctvo na jednej strane bolo považované za štatutárny symbol, na druhej strane pomáhalo pri začlenení sa do aristokratických kruhov.

Svábovci po kúpe pozemku nezačali hneď s výstavbou kaštieľa, ale až o niekoľko rokov neskôr, okolo roku 1910. Prístup ku kaštieľu zabezpečili exkluzívnou súkromnou cestou z obce, ako priame pokračovanie štátnej cesty Z Vácu do Diósjenő. Toto všetko naraz slúžilo ako reprezentácia a ako odlúčenie.

Miesto kaštieľa vybrali nielen na základe krásneho výhľadu, ale už aj blízkosť vtedy niekoľkostoročného kráľovského stromu zohrala dôležitú úlohu, ktorý sa dostal do ohradenej časti parku – aj toto slúžilo pre ilúziu starovekosti majiteľa. O tomto strome kolovali legendy už pred vybudovaním kaštieľa: „Naše tradície znejú aj o stromoch rovnako starých, ako príchod Maďarov do vlasti. V hanici Diós-Jenő je napr. jeden známy strom ktorý je 40 metrov vysoký. Tento dub považujú ten, ktorý bol niekoľkokrát spomenutý v kráľovských listinách Arpádovcov, ako: kráľ vypočul rady pánov pod „veľkým dubom”, a preto sú presvedčení, že pod dubom rozdával svoje rozkazy samotný kráľ z rodu Arpádovcov.”

Kaštieľ a okolitý park vybudovali na obrovskom, niekoľko tisíc akrov veľkom lesnom majetku, na okraji lesa, bez zmeny samostatného pozemku. Podľa dobových zápisov bola veľkosť územia parku udaná 30 akrov (cca. 17 hektárov). Kaštieľ už mohol byť postavený zhruba do konca r. 1910, veď na jar r. 1911 sa objavil župný dokument vyhotovený Samu Borovszkym, v ktorej sa píše: „Momentálne najväčším vlastníkom obce je Sándor Sváb… Najnovšie… mimo obce si dal postaviť veľmi nákladný a veľkolepý, pohodlný kaštieľ.”

Sándor Sváb o projektovanie nového kaštieľa požiadal Sándora Fellnera (1857-1944), v tej dobe veľmi známeho, staviteľa kaštieľov, ktorý po svojich štúdiách v Budapešti a vo Viedni začal svoju prax v kancelárii svetoznámeho staviteľa parížskej opery, Charlesa Garniera. Po svojom návrate domov, v roku 1879 si otvoril vlastnú stavebnú kanceláriu, a navrhoval všeličo, počnúc nájomnými domami k verejným budovám a kaštieľom. Jeho hlavným dielom bola ozdobná neogotická budova niekdajšieho ministerstva financií oproti Matejovskému kostolu. Budova vo svojej celosti pripomína nielen Fellnerove ostatné kaštiele, ale aj kaštieľ Filipa Orosdyho v Pilisszántó, švagra Sándora Svába. (dielo Artura Meiniga, 1899). Mimo niektorých architektonických prvkov, obidva kaštiele boli zásobované z prírodných zdrojov v susednom lese. (V Diósjenő to bol horský potok, v Pilisszántó prameň). Ďalšou súvislosťou je, že aj park v Pilisszántó navrhol János Hein.


Portrét Jánosa Heina, achitekta parku v Diósjenő.
Súkromné vlastnítvo.

János Hein, architekt parku

Projekciu parku kaštieľa zverili Svábovci v r. 1910 najznámejšiemu maďarskému záhradnému architektovi, János Heinovi, ktorý sa narodil pri Hamburgu (1866-1935). Realizáciu projetu uskutočnila tiež jeho firma v roku 1911. Hein bol na prelome 19. a 20. storočia najdôležitejším maďarským a jedným najvýznamnejším záhradným architektom v strednej Európe, ktorého v r. 1900 na parížskej svetovej výstave ocenili zlatou medailou.

V dobovom Maďarsku navrhol viac ako 250 záhrad a parkov, a tieto väčšinou aj postavil on sám. Sándor Sváb zveril projekciu parku v Diósjenő Heinovi nielen kvôli jeho všeobecnej dobrej mienke. Medzi klientmi Heina nájdeme totiž mnoho prominentných členov finančnej aristokracie doby, medzi nimi skoro celé príbuzenstvo rodiny Svábovej a Hercogovej.

Z referencií svojej rodiny Sándor Sváb dal hlavne na mienku svojho švagra, baróna Filipa Orosdyho, jeho podobný park v Pilisszántó mal na neho najväčší vplyv. Sándor Sváb bol tiež spokojný s Heinovou prácou v Diósjenő, čo je zrejmé z jeho vyhlásenia v Heinovej brožúre: „Urodzenému pánovi Jánosovi Heinovi, záhrný architekt v Budapešti. Rád potvrdzujem, že môj park v Diósjenő vytvoril v každom ohľade k mojej spokojnosti. Stromy a kríky dodané z Vašej stromkovej školy sa bezvadne ujali a prekrásne sa rozvíjajú. Diósjenő, 16. októbra 1911. S Vynikajúcou úctou: Sándor Sváb z Gavojdie.”

„Plán rekonštrukcie parku milostivého pána Sándora Svába z Gavojdie. Projektoval: János Hein, záhradný architekt, v Budapešti r. 1910” János Hein: Záhradné umenie [brožúra, 1912], 30.

Plán záhrady a uskutočnený park

Hein vo svojej brožúre uverejnil ako referenciu svoj pekne nakreslený projekt záhrady parku v Diósjenő, v nadpise uviedol rok 1910. Je dôležité poznamenať, že tento projekt môže byť ponímaný len ako koncepčný: ani jeho hranice, ani vnútorné rozloženie ho nenasledovali – a kvôli jeho reliéfnym podmienkam ani nemohli nasledovať plán. Na pláne, v jeho celosti, je viditeľná plánovaná štruktúra parku, ktorá kaštieľ a jeho vedľajšie budovy rozdeľujú na tri oddelené časti: a) smerom na východ bola intenzívne vytvorená v podstate geometrická časť záhrady „okrasná záhrada”; b) na západnej strane kaštieľa sa nachádza omnoho väčší park panoramatického (anglického) rázu, ktorý vytvorili z lesa a lesných pasienkov; c) veľká úžitková záhrada a ovocný sad za prístavbou kaštieľa, ku ktorej patrí aj stajňa a kôlňa na vozy.


Hotový kaštieľ s detailom čerstvo vytvoreného parku. Pohľadnica, pred r.1916.
Zo zbierky Gábora Alföldyho.

V priamom prostredí kaštieľa sa rozprestiera geometrická záhrada s antukou v prostriedku. Prostriedok západnej, od predošlej omnoho väčšej oblasti parku, obsadila rozsiahla čistina, v ktorej, a okolo ktorej už aj vtedy stáli storočné stromy. Táto časť parku bola ozajstnou panoramatickou záhradou (anglická záhrada), o ktorej sa už krátko od jej vytvorenia zmieňovali ako „praveký park”. Na Heinovom projekte bola popri centrálnej čistine najdôležitejším organizačným prvkom kočová cesta („okružná cesta”), po ktorej bolo možné obísť celý park. Pani Sváb Sándorné, ktorá používala kaštieľ až do roku 1944, sa aj vo svojej starobe pravidelne vozila autom po tejto okružnej ceste. Je zrejmé, že reliéfy v oblastiach zobrazených ciest na Heinovom projekte neumožnili pohodlné vybudovanie ciest prispôsobených k vrstevniciam, preto pri realizácii bolo potrebné rozšírenie územia strán (smerom na sever a juh).

Samozrejmosťou je teda, že sa aj danosti územia parku a okolitej krajiny snažil využiť v Diósjenő čo najlepšie. Úzke paseky a čistiny v parku a jej väčšom okolí zmenili stále sa meniaci pohľad (raz sa nám objaví zrúcanina Nógradského hradu alebo vrch Nasály či Cserhát, inokedy zas veža katolického kostola v Diósjenő) v prekrásny zážitok pre okoloidúcich.

K parku sa organicky pričlenilo skoro 5 akrov rozsiahlych ovocných sadov a úžitkových záhrad. Na starostlivosť o nový park sa rodina Švábových zazmluvnila s jedným mladým záhradkárom z Baltaváru. Volal sa Korzim a bol Moravského pôvodu.

Mladého odborníka pravdepodobne doporučil sám staviteľ, Sándor Fellner, pretože aj Baltavársky kaštiel navrhol on. Korzim riadil túto panskú záhradu do odchodu pani Svábovej v roku 1944.

Od zoštátnenia po dnešné dni (1945-2011)

Po zoštátnení v roku 1945 kaštieľ s jeho priamym okolím („vnútorný park”) oddelili od väčšej časti parku („vonkajší park”), a každá časť sa dostala pod iné vedenie. Po roku 1945 slúžil kaštieľ zopár rokov ako archív Ministerstva poľnohospodárstva. Park si ešte vtedy udržal pôvodnú štruktúru, a obrovský Kráľovský strom ešte stále stál, v dutine ktorej sa zmestilo aj ležiace dieťa. Na začiatku 50-tych rokov tu fungovala sovietska vojenská kasáreň. Vojaci stanovali aj v parku. Vtedy počas jednej búrky sa kráľovský strom vyvalil, vraj práve na stan veliteľa tábora a na veliteľa samotného.

Od roku 1957 kaštieľ obsadilo Ministerstvo zdravotníctva a prestavali ho s cieľom vytvorenia sociálneho domova pre telesne postihnutých. Intenzívna starostlivosť o okrasnú záhradu kaštieľa bola ukončená. Západná časť parku spolu s okolitým lesom, sa teraz (opäť) dostala pod vedenie lesníctva a zlúčila sa s lesmi roztiahnutými v každom smere za niekdajšími hranicami parku. Oplotenie tohto „vonkajšieho parku” sa zrušilo. Vďaka vedeniu lesnítcva a ukončeniu záhradkárskych zásahov, sa riedko, starými stromami zarastené územie, začalo zalesňovať.

V období medzi r. 1960-1965 zasadili veľký počet sadeníc (napr. jedlé gaštany, červený smrek). Trávnik medzi stromami vtedy ešte kosili, a zostala tak pasienkovitá povaha územia medzi stromami. Od 70-tych rokov sa však čoraz viac začali objavovať hraby, spolu s inými druhmi (napr. javor poľný), čo viedlo k rýchlemu zalesneniu degradovaného rázu. Staré, kedysi solitérne stojace duby nie sú schopné súťažiť s krovinatým, hustým, mladým porastom, pozostávajúcim hlavne z hrabov, preto ich spodné konáre väčšinou odumreli a dostali sa tak do úrovne korún mladých stromov. Tieto, väčšinou aj dnes žijúce dubové obry, tvoria hlavnú hodnotu územia, nielen z historického, ale aj z hľadiska ochrany životného prostredia. Z bývalej siete ciest ostali len niektoré trasy pri južnom okraji parku, tieto sú aj dnes dobre rozpoznateľné. Ostatné, po roku 1945 spontánne vytvorené lesné prieskumné cesty, ktoré sú kvôli ich kolmému smeru strmé a preto sú v erodovanom stave.

Koncepcia rekonštrukcie

Prostredníctvom prieskumu dejín záhrad sa objasnila hodnota, význam, rozloha a štýl parku. Žiaľ, dokumenty, ktoré by vierohodne zobrazovali priestorovú štruktúru uskutočneného parku, sa nenašli. Na základe dôkladného geodetického prieskumu miesta a jednotlivého zápisu staršieho rastlinného porastu, bolo predsa možné naprojektovať revitalizáciu parku v Heinovom duchu. Je zrejmé, že rekonštrukcia celého parku sa môže zrealizovať jedine spolu s územím patriacim k parku, veď terčom priehľadov v rámci parku, vizuálnej osi bol samotný kaštieľ. Ale aj dovtedy je dôležitá rekonštrukcia priestorovej štruktúry „vonkajšieho parku” a jej cestnej siete podľa možností, ale predovšetkým je najdôležitejšie vyslobodiť ešte aj dnes žijúce, vyše 150 ročné, hodnotné duby z mladého porastu. Tie sa potom dostanú k vzduchu a svetlu, a tak sa možno ešte dožijú veku Kráľovského stromu, v pre nich dôstojnom, budúcom, pekne obnovenom prostredí kaštieľa.


Starý, kedysi osamelo stojací, skoro dvestoročný dub v mladom, hrabovom poraste.


Staršie zimné duby na území parku.


Pozostatok hornej časti horskej cesty z doby výstavby parku, navrhnutej Heinom. Vynikajúco navrhnutá horská cesta je prechodná aj po sto rokoch.

© 2012 Copyright by HU-SK Park. Všetky práva vyhradené | Webdesign Prime Media s.r.o.